Strážca času

Spisovateľ, ktorého knihy Utorky s Morriem a Nestrácajte vieru inšpirovali milióny čitateľov na celom svete, nám predstavuje svoj najnovší román, v ktorom popúšťa uzdu predstavivosti ako nikdy predtým. Strážca času je podmanivý poučný príbeh o prvom mužovi na Zemi, ktorý odmeriaval čas.

O mužovi, z ktorého sa stal otec Čas.

Mitch Albom vo svojom najnovšom diele krásnej literatúry rozpráva príbeh vynálezcu prvých hodín na svete, ktorého neminie trest za pokus odmeriavať najväčší dar od boha. Musí prežiť stáročia vo väzení jaskyne a načúvať hlasom, ktoré k nemu doliehajú s jedinou prosbou – prosbou o viac dní, viac rokov. Napokon, s dušou takmer zlomenou, získa otec Čas voľnosť a s ňou aj čarovné presýpacie hodiny a poslanie: dostane šancu odčiniť dávny hriech, ak naučí dvoch ľudí na Zemi skutočnému významu času. Vracia sa do moderného sveta, posadnutého meraním času, ktoré sám tak nevinne začal, a vydáva sa na púť s dvomi nezvyčajnými spoločníkmi: mladým dievčaťom, ktoré sa chystá skoncovať so životom, a zomierajúcim boháčom, ktorý baží po večnom živote. Ak sa chce otec Čas zachrániť, musí najprv zachrániť ich dvoch. A zastaviť svet, aby uspel.

Príbeh, vyrozprávaný v Albomovom typicky stručnom štýle, pripomína čitateľom, aby zvážili vlastné chápanie času a zamysleli sa, ako ho trávia a aký je v skutočnosti vzácny.

ZAČIATOK

2

Toto je príbeh o význame času

a začína sa pred mnohými rokmi, na úsvite dejín človeka. Bosé chlapča uteká hore kopcom. Pred nim beží bosé dievčatko. Chlapča sa ho snaží dolapiť. Takto to medzi chlapcami a dievčatami zväčša chodí.
Pre týchto dvoch to tak zostane navždy.

Chlapec sa volá Dor. Dievčatko je Alli.

V detskom veku sú takmer rovnako vysokí, z hrdiel im vychádza piskľavý džavot a tvare zašpinené od blata im lemujú husté čierne vlasy.
Ako Alli uteká, obzrie sa na Dora a uškrnie sa. Už teraz podvedome cíti prvé záblesky lásky. Zdvihne zo zeme kamienok a vyhodí ho do výšky smerom k chlapcovi.
„Chytaj, Dor!“ zvolá.

Dor beži a ráta nádychy.

Je prvým človekom na Zemi, ktorý sa o čosi také pokúša – rátať, tvoriť čísla. Začal s porovnávaním prstov, priradil k sebe rovnaké dvojice a každému vymyslel vlastný zvuk a hodnotu. Čoskoro už rátal všetko, čo mohol.
Dor je láskavé, poslušne dieťa, no jeho myseľ preniká hlbšie ako mysle ľudí navôkol. Je iný.
Na prvej stránke kroniky ľudstva môže jedno dieťa zmeniť svet.
A preto ho Boh sleduje.

„Dor!“ kričí Alli.

Chlapec sa pozrie hore, tvar mu rozžiari úsmev – na Alli sa vždy usmieva – a kamienok mu dopadne k nohám. Nakloní hlavu a dostane nápad.
„Hoď ešte jeden!“
Alli vysoko vyhodí druhý kamienok. Dor ráta na prstoch a šepká zvuk pre jeden, potom zvuk pre dva…
„Aaauuuuuu!“
Zozadu doňho vrazí tretie dieťa, chlapec Nim, ktorý je oveľa väčší a silnejší. Nim zakráka a kopne Dora kolenom do chrbta.
„Som kráľ!“
Trojica sa rozosmeje.
Pokračujú v naháňačke.

Skúste si predstaviť svet, kde sa nemeria čas.

Asi sa vám to nepodarí. Poznáte mesiac, rok, deň v týždni. Hodiny visia na stene vašej izby alebo svietia na palubnej doske vášho auta. Máte vlastný rozvrh hodín, kalendár, čas na obed alebo pozeranie filmu.
No časť sveta okolo vás neberie ohľad na meranie času. Jelene si nelámu hlavu s narodeninami.
Iba človek meria čas.
Iba človek ohlasuje zvonením celú hodinu.
A preto iba človek trpí ochromujúcim strachom, ktorý nepozná žiadny iný tvor.
Strachom, že mu zostáva málo času.

3

Sarah Limonová má strach, že jej zostáva málo času.

Vyjde zo sprchy a počíta. Dvadsať minút na vyfénovanie vlasov, polhodina na mejkap, polhodina na obliekanie, patnásť minút chôdze. Pol deviatej, pol deviatej!
Ktosi otvorí dvere detskej izby. Stoji v nich jej matka Lorraine.
„Zlatko?“
„Mami, nezaklopala si!“
„Prepáč. Klop, klop.“
Lorraine upriami zrak na posteľ. Vidí možnosti a kombinácie rozložené na prikrývke: dva pary riflí, trojo tričiek, biely sveter.
„Kam si sa vybrala?“
„Nikam.“
„Stretneš sa s niekým?“
„Nie.“
„V tom bielom svetri vyzeráš dob –“
„Mami!“
Lorraine si vzdychne. Zdvihne zo zeme mokrý uterák a vyjde z izby.
Sarah sa vráti pred zrkadlo. Myslí na chlapca. Odhaduje tuk okolo pása. Ach.
Pol deviatej, pol deviatej!
V žiadnom prípade si neoblečie biely sveter.

Victor Delamonte má strach, že mu zostáva málo času.

Spolu s Grace vystúpia z výťahu pred ich bytom na najvyššom poschodí. „Podaj mi kabát,“ povie Grace. Zavesí ho do skrine.
V byte je ticho. Victor sa opiera o palicu a prechádza popri majestátnej olejomaľbe francúzskeho majstra vo vstupnej hale. V žalúdku mu pulzuje bolesť. Mal by prehltnúť tabletku. Vstúpi do študovne plnej kníh a ocenení, ktorej kraľuje veľký stôl z mahagónového dreva.
Victor premýšľa nad lekárovými slovami. Už nič viac nemôžeme urobiť. Čo to znamená? Mesiace? Týždne? Má toto byť jeho koniec? Takto rozhodne nemôže skončiť!
Počuje klopkanie Graciných vysokých opätkov na dlaždiciach. Počuje, ako vytáča číslo na telefóne. „Ruth, to som ja,“ predstavuje sa. Volá sestre.
Grace stíši hlas. „Práve sme sa vrátili od lekára…“
Victor, sediac v kresle v súkromí študovne, počíta zvyšný čas svojho odchádzajúceho života. Cíti, ako mu z hrude vystrelí výdych, akoby ho niekto treskol po chrbte. Skriví tvar. Oči mu zvlhnú.