Denníky 1. a 2.

Denníky 1.:

Čo je to písať? To nie sú len záblesky geniality, to dokonca najmenej! Je to škrabanie, vstávanie, líhanie, mrmlanie, stimulovanie telesnej vášne, ktorú potom treba upokojiť, aby sa na nejakej príslušnej teplote dalo pracovať, stála pohotovosť, istý typ gangsterstva proti svetu, triezvosť, podozrievavosť, extáza, ktorú treba niekedy umelo vybičovať… To všetko musí byť pre človeka, čo s tým žije, veľmi únavné. Aj mňa písanie vyčerpáva. Nudí ma ten spisovateľ, tá chorobná bytosť s jeho divokou a nekompromisnou vôľou a úmyslami. Čo by sa stalo, keby som sa s ním jedného dňa rozišiel? Poslal ho na dôchodok? A sám by som sa pustil do niečoho iného, začal by som žiť bez písania, s jednou ženou a bil sa so životom… Myslím si, že už to nie je nemožné. Nie je to však ani pravdepodobné.

Denníky 2.:

Pravda je, že spisovateľ sa dokáže úplne a bezvýhradne vyjadriť iba v rodnom jazyku. Do emigrácie si ho berie ako dajakú tajnú zmluvu, ktorá je zmyslom jeho života, a preto ju musí do cudziny prepašovať v podšívke kabáta. Tam si ju za každú cenu a všetkými možnými spôsobmi chráni, lebo inak nedokáže písať, iba koktať. Pravda je aj to, že v cudzine si veľa spisovateľov nedokáže to magické vedomie, čo si so sebou priniesli, materinský jazyk, lebo v malom gete emigrácie sa jazyk mnohých spisovateľov prispôsobí jazyku geta… Podobne sa doma jazyk niektorých spisovateľov počas studenej vojny zmenil na argot. Sú však veľké vzory: Turgenev, Joyce, Ezra Pound, Lawrence, Thomas Mann a mnoho iných, ktorí si v cudzine mimo atmosféry materinského jazyka zachovali jazykové povedomie a vytvorili plnohodnotné dielo.